Kritický stav štátnych financií, ktorý sa stal príčinou odpredaja Rakúskych štátnych železníc francúzskemu veľkokapitálu, inicioval vznik Rakúskej spoločnosti štátnej železnice (k. k. priv. Österreichische Staatseisenbahngesellschaft – StEG). Spoločnosť v období jej vzniku tvorili Georg Sina, Daniel Eskeles, Isaak Péreire a Raphael Galliera. Štatút spoločnosti bol schválený 22.2.1855. Príslušná koncesia bola udelená 1.1.1855 úradnou listinou, sankcionovanou 12.1.1855. Výbor spoločnosti pracoval v Paríži, sídlom riaditeľstva sa stala Viedeň. Na spoločnosť prešli koncesné práva bývalej Severnej štátnej železnice Děčín – Praha – Olomouc s odbočkou Č. Třebová – Brno (odteraz tzv. severná sieť StEG) a bývalej Juhovýchodnej štátnej železnice zem. hranica pri Marcheggu – Bratislava – Štúrovo – Pešť – Cegléd – Szaged, vrátane rozostavaného úseku Szeged – Timisoara, ako aj už postavenej železnice Lissava (Lisa) – Oravicza (Oravita) – Báziás (Bazias) (odteraz tzv. juhovýchodná sieť StEG). Koncesia tiež oprávňovala spoločnosť na výstavbu železnice z Timisoaru k Dunaju s napojením na železnicu Lisa – Bazias. V 36 mesačných splátkach zaplatila spoločnosť štátu za postúpené koncesné práva 170 miliónov Frs, za ostatné nakúpené reálie (celý rad banských a hutných podnikov v Čechách a Banáte, pozemky a lesy) ďalších 30 mil. Frs, čo bolo dovedna 200 mil. Frs, t.j. 77 mil. zl konv. meny. Spoločenský kapitál bol stanovený na 80 mil. zl. konv. meny a reprezentovalo ho 400 000 akcií po 200 zl. Spoločnosť sa konštituovala a prevádzku na získaných železniciach prevzala 1.4.1855. Po zaplatení poslednej splátky dlhu dňa 4.2.1858 sa spoločnosť plne zamerala na budovanie svojej siete.
StEG venovala svoje úsilie predovšetkým na odstránenie možnej konkurencie, hroziacej od spoločnosti Tiskej železnice v prípade ukončenia výstavby trate Pešť – Miskolc, ako aj napojeniu svojej juhovýchodnej siete na Dunaj dostavbou koncesovanej trate Timisoara – Jassenova (Jaszenova; stanica na trati Lisa – Bazias, dostavanej už v roku 1858). Najvážnejším problémom nadobudnutej železničnej siete však bolo, že jej severná a juhovýchodná vetva nebola navzájom prepojená; oddeľovala ich trať Severnej železnice cisára Ferdinanda. Táto okolnosť primäla zakladateľov StEG uzatvoriť už v rámci rokovaní o nákupe rakúskych štátnych železníc so štátom tajnú zmluvu, ktorá oprávňovala spoločnosť vo vhodnom okamihu prepojiť obe izolované železničné siete a zaústiť ich vlastnou stanicou do Viedne. Spoločnosť štátnej železnice si priaznivé podmienky pre úspešné riešenie problému zaistila už v roku 1855 (13.2.) zakúpením Viedensko-györskej železnice (známej tiež ako Viedensko-raabska železnica; vtedy bola prevádzkovaná po Bruck a. d. Leitha) i s jej viedenskou stanicou. Dostavala ju 11.8.1856 až do Komáromu. To však samo o sebe problém neriešilo. I keď sa vzťahy s KFNB, ktorá nesúhlasila s priamym prepojením severnej a juhovýchodnej siete, príliš nelepšili, StEG predložila 12. 2. 1861 štátnej správe žiadosť o koncesiu na predĺženie svojej juhovýchodnej siete z Marcheggu vlastnou traťou do Viedne a na výstavbu trate, zaúsťujúcej severnú sieť prostredníctvom Brnensko-rosickej železnice, na ktorej StEG zaistila potrebný vplyv, do vhodného miesta trate Marchegg – Viedeň. Výsledkom bol dlhodobý súdny spor medzi StEG a KFNB. Žiadaná koncesia však bola napokon 1.12.1866 predsa len udelená. Miestom napojenia severnej siete na trať Viedeň – Marchegg sa pritom stalo Stadlau.
Na Slovensku sa pôsobenie novovzniknutej železničnej spoločnosti, až na drobné zmeny (pridelenie bratislavských železničných dielní k výhrevni a neskôr ich zrušenie, rozšírenie dielní v Nových Zámkoch v roku 1859), zatiaľ neprejavilo. Solventnosť spoločnosti preukazovalo používanie najmodernejšej železničnej techniky – už v roku 1861 zaviedla StEG na svojich tratiach zvonkové spojenie. Ktoré bolo v roku 1866 medzi Devínskou Novou Vsou a Bratislavou pokusne zariadené aj na telegrafickú korešpodenciu spoločným elektrickým vedením.
© ŽSR - Železničné telekomunikácie na základe publikácie: Dejiny železníc na území Slovenska.
Vedúci autorského kolektívu Ing. Jiří Kubáček CSc.