30.11.2015
Československá obec legionárska a Nadačný fond Legie 100, v spolupráci s STM - Múzeom dopravy Bratislava, Ministerstvom obrany SR, Ministerstvom vnútra SR, Nadáciou Milana Rastislava Štefánika Bratislava, Klubom historickej techniky Zvolen, Železnicami Slovenskej republiky a Múzejno-dokumentačným centrom Bratislava si Vás dovoľujú pozvať na
slávnostnú prezentáciu unikátneho historického vlaku LÉGIOVLAK 2015
1. decembra 2015 o 10.00 hod na I. nástupišti Hlavnej stanice v Bratislave.
Slávnostná prezentácia Légiovlaku sa uskutoční za účasti významných hostí z Ministerstva vnútra SR, Ministerstva obrany SR, Ministerstva kultúry SR a Generálneho štábu SR.
Légiovlak bude ťahaný parným rušňom 422.0108, ktorý sa ako jediný prevádzkyschopný zachoval na území bývalého Československa. Na Bratislavskej hlavnej stanici Légiovlak zostane do 11.45 hod. Odborná i laická verejnosť všetkých vekových kategórií, pamätníci a ich potomkovia, ale predovšetkým deti a mládež si Légiovlak môžu pozrieť až do 4. decembra 2015 v Múzeu dopravy Bratislava. Súčasťou výstavy je aj množstvo dobových dokumentov a artefaktov. Posádka vlaku v dobových uniformách sprevádza vlakom s odborným výkladom a vie pomôcť aj s dohľadaním predka – legionára. Múzeum dopravy Légiovlak podporilo sprievodnými panelmi pod názvom Légie a Bratislava.
Unikátny Légiovlak je vernou replikou legionárskeho vlaku – ešalónu z obdobia rokov 1918–1920. Vlak je súčasťou projektu Legie 100, ktorý sa spustil v priebehu uplynulého roka pri príležitosti 100. výročia boja československých légií za samostatný štát. Hlavnou myšlienkou projektu je navrátiť do povedomia verejnosti odkaz zakladateľov moderného štátu. „Máme veľkú radosť, že Légiovlak môžeme po prvýkrát ukázať na Slovensku s tak veľkým záujmom verejnosti. Vzdávame tým hold i legionárom, ktorí padli v bojoch o juhoslovenské hranice s Maďarmi v roku 1919,“ uviedol Jindřich Sitta, 1. zástupca ČsOL a dodal: „Veľká vďaka patrí všetkým našim partnerom, bez ktorých by cesta do Bratislavy nebola možná a pevne veríme, že sa podarí zohnať prostriedky, aby sme sa na Slovensko čo najskôr vrátili a predstavili sme Légiovlak aj v ďalších mestách“.
Légiovlak tvorí 11 zrekonštruovaných vagónov v celkovej dĺžke 104 metrov a predstavuje vojenské ešalóny prepravované železnicou, ktorými sa desaťtisíce československých legionárov prepravili naprieč Ruskom po Transsibírskej magistrále, pričom pri prejazde museli bojovať s boľševikmi. Pre čo najväčšiu autentickosť a priblíženie podoby legionárskych vlakov a životných podmienok legionárov, ich bojovej činnosti a zvykov boli vybrané najčastejšie používané vagóny. Vlak sa skladá z vozňa poľnej pošty, vozňa zvaného tepluška, ktorý slúžil ako pojazdná kasáreň na ubytovanie vojska, zdravotného, štábneho, obrneného, krajčírskeho, predajného, dielenského, ubytovacieho vozňa a dvoch plošinových vagónov, z nich jeden prepravuje obrnený automobil Austin. Jeden z uvedených vozňov – dielenský sa do Légiovlaku podarilo zaradiť vďaka spolupráci slovenských partnerov – Nadácie Milana Rastislava Štefánika v Bratislave a Klubu historickej techniky pri Rušňovom depe Zvolen. Jeho exteriér predstavuje vernú rekonštrukciu historického vozňa, vyrobeného v roku 1906. Nájdené stopy po guľkách sú nemými svedkami udalostí 1. svetovej vojny a jeho interiér tvoria dve expozície. Po rekonštrukcii ďalších dvoch vozňov bude Légiovlak v roku 2016 doplnený o veliteľský a premietací vagón.
Od marca 1918 sa Československé vojsko v Rusku zabývalo vo vojenských ešalónoch. Vlaky slúžili ako pojazdná kasáreň a stali sa do roku 1920 domovom našich vojakov, ktorí ich postupne dovybavovali a zdobili. V druhej polovici roku 1918 dochádzalo k odstráneniu improvizácií, jednotlivé jednotky boli doplňované, novosformované a budovali sa aj logistické a podporné časti ako napríklad kuchyňa, pekáreň, rôzne dielne alebo sklady, ale aj nemocnice, a to predovšetkým vo vozňoch.
Pôvodná myšlienka vytvorenia takéhoto pojazdného múzea vznikla v roku 2008. Československá obec legionárska postupne nakupovala a zrekonštruovala 11 historických vyradených vagónov. Jeden vagón dlhodobo zapožičali České dráhy, druhý, v zrekonštruovanej podobe Klub historickej techniky Zvolen. Prvé tri zrekonštruované vagóny boli predstavené v roku 2013 na vojenskom veľtrhu IDET v Brne. V roku 2014 mal Légiovlak už sedem zrekonštruovaných vagónov a bol pristavený v Nákladovém nádraží Žižkov. Za necelé tri týždne ho navštívilo 18 000 ľudí. Od mája 2015 absolvoval Légiovlak ako pojazdná expozícia cestu po železničných staniciach Českej republiky, za tú dobu si ho prišlo pozrieť cez 70.000 návštevníkov.
Ďalšie informácie o Légiovlaku nájdete na webe www.legiovlak.cz, alebo na profile ČsOL www.faceboook.com/CsOL.
Z histórie parných rušňov typu 422.0
Tvorcom tendrových dvojvalcových združených parných rušňov na mokrú paru u ČSD označených 422.0 bol slávny rakúsky konštruktér Carl Gölsdorf. Prvé dva stroje tohto radu boli vyrobené v roku 1898 a boli určené pre trať z Viedenského Nového Mesta do Puchbergu. Parné rušne radu 422.0 s približným výkonom 420 kW dosahujú maximálnu rýchlosť 50 km/hod. Priemer spriahnutých dvojkolesí je 1100 mm. Jednotlivé výrobné série sa odlišovali i tvarom uhliaku a vodných nádrží, pričom zásoba uhlia sa pohybuje od 1,9 do 2,5 m3 a zásoba vody od 5,2 do 7,5 m3. Hmotnosť rušňa v službe sa podľa výrobnej série pohybuje od 46 do 52 ton.
VOZNE LÉGIOVLAKU
Plošinový vozeň s obrneným automobilom
Plošinový vozeň slúžil ako pojazdné stanovisko obrneného automobilu. Bol to jediný spôsob, ako transportovať obrnené automobily na dlhé vzdialenosti. Takto obsadzované vozne boli často začleňované do zostáv obrnených vlakov a slúžili ako pancierové prvky vlaku. Predlohou pre stavbu repliky automobilu, postaveného Jánom Queisnerom, bol jednovežový Austin, ktorý vznikol prestavbou pôvodne dvojvežového Austinu I. série ťažko poškodeného v boji.
V roku 1918 sa podarilo príslušníkom 1. pluku československých légií v Rusku ukoristiť nepriateľský vlak na stanici v Penze. Súčasťou vlaku bol aj plošinový vozeň s jednovežovým Austinom. Tak začala jeho kariéra v légiách. Ihneď bol zaradený do stavu a nasadený do bojov s boľševikmi. Podľa ruského vzoru mu legionári dali meno, zvolili ale české „JURÁŠ“, ktoré nosil na bokoch veže. Službu v légiách ukončil v roku 1920, kedy bol pred odchodom vojska z Vladivostoku predaný. Jeho ďalší osud nie je známy, ale predpokladá sa, že sa do dnešných dní bohužiaľ nezachoval.
Obytný vozeň
Vozeň nie je prístupný pre verejnosť, pretože slúži ako zázemie pre súčasnú posádku Légiovlaku. Zvonka je upravený do podoby osobných vozňov, ktoré boli zaraďované do legionárskych ešalónov.
Tepluška
Tepluška je označenie prevzaté z ruštiny pre pôvodne bežný nákladný vozeň so strechou, upravený zateplením stien pre dopravu osôb. Čs. legionári sa s takými stretávali už od začiatku vojny pri preprave na fronte a ďalších presunoch, ale sami nimi disponovali až od začiatku roku 1918, kedy bol Československý zbor nútený začať ústup z Ukrajiny pred postupujúcimi vojskami Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Československé pluky druhej divízie, ktoré boli rozložené východne od Kyjeva, obsadili a držali železničný uzol Bachmač. Príslušníci zhromaždili vozne ako pre seba, tak aj pre ostatné jednotky zboru, a tak umožnili ústup z Ukrajiny.
Od marca 1918 sa československé vojsko na Rusi zabývalo vo vlakoch (ešalónoch) v počte 12-16 mužov na jeden vozeň. Vlaky slúžili ako pojazdná kasáreň a stali sa do roku 1920 domovom našich vojakov, ktorí si ich postupne dovybavovali a zdobili. V druhej polovici roku 1918 postupne dochádzalo k odstráneniu improvizácií, jednotlivé jednotky boli doplňované, nové sformované a tým dochádzalo aj k budovaniu logistických a podporných častí (kuchyne, pekárne, práčovne, zbrojárske, technické, krajčírske, dielenské, obuvnícke, stolárske a ďalšie dielne, sklady, štáby, nemocnice a iné), a to predovšetkým vo vozňoch.
Pri dobývaní Transsibírskej magistrály dochádzalo k obsadzovaniu železničných úradov na staniciach čs. legionármi. Celkom disponovalo čs. vojsko na Rusi 531 osobnými a 10 287 nákladnými vozňami, ktoré boli usporiadané v 259 vlakoch. V tomto počte nie je zahrnutých 27 ešalónov zdravotných a evakuačných a mnoho ešalónov spojeneckých vojsk.
V roku 1919 sa čs. armádny zbor stiahol na Sibír k ochrane magistrály. Po nástupe Červenej armády začiatkom roku 1920 začala evakuácia čs. vojsk zo Sibíri do Vladivostoku a potom 42 lodnými transportmi do vlasti.
Štábny vozeň
Každodenný život československých dobrovoľníkov na Rusi v období od marca 1918 do konca roku 1920 bol prepojený so železnicou. Na koľaje sa však nesťahovali len vojaci, ale skutočne celé československé vojsko. Okrem vojakov bola za najdôležitejšiu považovaná výzbroj a výstroj spoločne so zásobami všetkého druhu. Do vlakov sa ale presunuli aj všetky služby, dielne a väčšina skladov. Potom vznikali špecializované vozne rôzneho určenia. Štáby jednotlivých jednotiek so sebou priviedli do vagónu menšie či väčšie kancelárie všetkého druhu. Tento vlak je ukážkou nie príliš častej, špecializovanej úpravy vozňa. V čase, keď čs. légie bojovali s boľševickými oddielmi, museli štáby jednotlivých plukov alebo divízií riadiť boje na frontoch. Pre tieto účely sa upravovali vozy do podoby kancelárií vybavených telefónnym a telegrafným spojením, mapami, pracovnými stolmi, písacími strojmi a pod. Pre svoju prevádzku potrebovali tieto kancelárie pripojenie na telefónne a telegrafné vedenie, preto v plnej miere fungovali v dobe státia vlaku v stanici. Na väčších staniciach a v mestách sa štáby častejšie umiestňovali v budovách.
Spočiatku bolo ich vybavenie značne primitívne, ale s postupom času a získavaním nových vozňov boli používané nielen nákladné kryté obytné vozy - teplušky, ale predovšetkým upravené osobné vozidlá II., III. či IV. triedy. Vyššie štáby a velitelia sa postupne sťahovali do vozňov prvých tried či veľkopriestorových vozidiel vyšších úradníkov ruských dráh, a to aj vrátane vozidiel lôžkových reštauračných.
Najrozšírenejšie boli osobné vozidlá II. a III. triedy, z ktorých boli vymontované lavice a prepážky. Nepostupovalo sa podľa žiadnych jednotných predpisov, vozne boli vybavované štandardným kancelárskym nábytkom alebo bol do nich nábytok vyrábaný z toho, čo bolo k dispozícii.
Štáby jednotlivých streleckých plukov tak využívali 16-22 osobných vozidiel, čo tvorilo cca 5-6% z vagónov ešalónov plukov. Štáby divízií mali k dispozícii 12-16 osobných vozňov a štáb československého vojska dokonca 54 osobných vozidiel, čo tvorilo štvrtinu vagónov siedmich ešalónov, v ktorých bol prevážaný tento štáb.
Zdravotný (sanitný) vozeň
Táto služba prešla dvoma odlišnými etapami. Najskôr v rokoch 1914 - 1917 súvisela s organizáciou československého vojska v rámci ruskej armády. Potom od marca 1918, kedy bola začatá evakuácia na východ, začala pôsobiť už úplne samostatne a nezávisle na ruskej armáde.
Každá z troch divízií čs. vojska disponovala svojou nemocnicou, divíznym lazaretom, domom pre rekonvalescentov, skladom, zubným kabinetom a divíznym sanitným vlakom č. 1 - 3. V Jenisejsku bola zriadená venerologická nemocnica, spojená s bakteriologickým a sérologickým inštitútom, v Omsku potom ešte stála nemocnica. Nemocnica v Tomsku sa rozšírila o oddelenie pre choromyseľných a v Irkutsku pôsobila venerologická ambulancia. Na evakuáciu ranených a chorých vojakov do Vladivostoku boli k dispozícii sanitné vlaky č. 4 a 5.
Centrom čs. zdravotnej služby sa stalo mesto Čeljabinsk, kde bola zriadená hlavná nemocnica s 800 lôžkami. Pozdĺž celej magistrály potom boli československými jednotkami využívané ďalšie nemocnice a zdravotnícke inštitúcie.
Veľmi dobre sa vtedy osvedčili sanitné vlaky, ktoré boli využívané predovšetkým pre evakuáciu ranených, ale tiež pre ošetrovanie a operácie. Sanitné vlaky boli zložené z vozňa operačného, vozňa pre ťažko ranených, vozňa s kuchyňou, s práčovňou a ďalších určených pre personál a materiál. Menšie zdravotné vlaky pozostávali len z niekoľkých vagónov, vďaka tomu boli dobre pohyblivé a mohli sprevádzať aj jednotlivé jednotky. Pre dopravu ranených z bojiska sa využívali rýchle vlaky s jedným až dvoma zdravotnými vozňami. Na rieke Volge disponovali legionári tiež nemocničnými loďami.
Od roku 1919 sa postupne československé jednotky presunuli na nový úsek od Omska po Bajkal. Tomu bola prispôsobená aj zdravotná služba a premiestnené nemocnice.
Plošinový vozeň
Pre presun materiálu slúžili bežné plošinové vozne.
Dielenský vozeň
Légie žili vo vlakoch na Transsibírskej magistrále viac ako dva roky. Počas tej doby si legionári museli väčšinu vecí obstarať sami, preto okrem obytných a bojových vozidiel mali vo vagónoch aj sklady výstroje a materiálu a tiež špecializované dielne. Tento vozeň Légiovlaku bol vďaka iniciatíve Nadácie Milana Rastislava Štefánika zrekonštruovaný slovenským Klubom historickej techniky Zvolen. Légiovlak je tak skutočne československý a pripomína, že za našu slobodu bojovali Česi spoločne so Slovákmi.
Poštový vozeň
Československé jednotky boli až do boľševického prevratu súčasťou ruskej armády a pracovala pre nich vtedy ruská poľná pošta. Na Ukrajine zostal československý armádny zbor bez poľnej pošty do tej doby, než sa rozhodlo, že čs. vojsko zostane na Sibíri. Pri plánovaní štruktúry našej armády počas zjazdu vojska v Čeľabinsku v lete 1918 bolo uznesené zriadiť poľné poštu.
Postupne boli v roku 1918 zriadené poštové úrady vlakových pôšt, poštové expozitúry a poštové stanice, divízny úrad, správa poľnej pošty a armádny poľný poštový úrad. Všetky tieto úrady boli umiestnené v železničných vozňoch, okrem poštového úradu v Jekaterinburgu, ktorý bol umiestnený v budove Národnej rady a jeho hlavné agendou bolo sprostredkovať poštovú dopravu medzi Informačno-osvetovým odborom a ďalšími čs. ústrednými úradmi.
Prevádzka samostatnej poľnej pošty československého vojska v Rusku sa začala 16. septembra 1918 na trati Čeľabinsk-Samara-Ufa-Syzran. Toto spojenie bolo postupne predlžované až do Vladivostoku, kam dorazila prvá poštová zásielka dňa 8. novembra 1918. Pošta bola prepravovaná prostredníctvom tzv. Poštových ambulancií, tj. upravených teplušiek s posádkou legionárskych poštárov, ktorí počas jazdy spracovávali a triedili zásielky, a to v celej dĺžke (cca 7.000 km) bez vystriedania, čím dosiahli svetového diaľkového rekordu v poštovej ambulantnej doprave.
Naša poľná pošta dopravovala tiež poštu spojeneckých vojsk na Sibíri a neskôr aj miestnych úradov a civilného obyvateľstva v okolí magistrály. Pritom bola považovaná za rýchlejšiu a spoľahlivejšiu než miestna ruská pošta. Pri odchode čs. plukov na východ boli poštové úrady na západe rušené a zriaďované nové medzi Irkutskom a Vladivostokom. Pri evakuácii do vlasti pracovala na každej lodi poľná poštová expositura pod vedením lodného poštmajstra. Bolo ich celkom šestnásť, posledná mala podľa mena lode poštovú pečiatku s nápisom «President Grant XXXV«.
Krajčírsky vozeň
Pôvodne bolo ruské vojsko súčasťou cárskej ruskej armády, ktorá Českú družinu a neskôr pluky, vystrojovala a zásobovala. Čs. armádny zbor sa však formálne osamostatnil, takže prestal byť súčasťou ruskej armády. Okrem výstroja a výzbroje sa tak museli čs. vojaci postarať o vlastné zásobovanie - jedlo a ostatné potreby - pre asi 60 000 ľudí a 12 000 koní, ďalej palivo a materiál pre lokomotívy a vagóny, ale aj autá a lietadlá. Keď začalo byť nutné obstarať pre našich vojakov nové uniformy a na Sibíri nebolo možné zohnať v dostatočnom množstve látky, obrátili sa legionári z Vladivostoku na najbližších spojencov v rámci dohody, ktorými boli Japonci. Z Japonska sa dodávali jednak látky pre šitie nových uniforiem u našich jednotiek na Sibíri, časť uniforiem sa potom šila priamo v Japonsku pod dohľadom našich vojakov. Napriek tomu sa nové uniformy dostali k niektorým jednotkám ešte len v čase, keď sa vo Vladivostoku chystali na nalodenie a odchod späť do vlasti, preto sa týmto uniformám hovorilo "Vladivostocká" alebo "návratová".
Predajný vozeň – YMCA
V historickej časti tohto vozidla sa nachádza replika predajného pultu, aké boli v bufetoch legionárskych jednotiek na Sibíri. Predajne s potrebami a potravinami pre vojakov prevádzkovali jednak samosprávy jednotlivých plukov, neskôr podobné zariadenia prevádzkoval aj "strýko z Ameriky", teda celosvetová organizácia YMCA, spočiatku hlavne jej členovia pochádzajúci z radov slovenskej menšiny v USA. Jej pomoc čs. légiám bola základom jej masového rozšírenia v Československu za prvej republiky. Tento vozeň slúži pôvodnému účelu, môžete si tu zaobstarať spomienkové predmety a publikácie o československých légiách.
Obrnený vozeň
Obrnené vlaky sa prvýkrát začali používať vo vojnách v druhej polovici 19. storočia. Ich úlohou bolo nielen zaisťovanie bezpečnosti na trati, ale v čase vojny tiež zapojenie sa do bojových operácií, odohrávajúcich sa v blízkosti železnice. Prvýkrát bol improvizovaný obrnený vlak našimi vojakmi použitý v marci 1918 pri bojoch s nemeckou armádou u železničného uzla Bachmač. V rámci otvorených bojov čs. legionárov s boľševikmi od mája 1918 boli obrnené vlaky jedným z najdôležitejších bojových prostriedkov našej armády.
Vývoj obrnených vagónov bol postupný. Spočiatku išlo o bežné vagóny, ktoré boli vyzbrojené guľometmi a niekedy aj delami na plošinových vozňoch. Pre ochranu posádky boli použité improvizované prostriedky na tlmenie striel, spravidla vrecia s pieskom. Následne dochádzalo k ďalšiemu zlepšovaniu obrnených vagónov a začali sa používať ukoristené, v továrni postavené špecializované vagóny i obrnené lokomotívy z výzbroje bývalej ruskej armády. K stavbe obrnených vlakov často poslúžil betón, traverzy, fošne a podvaly a vďaka umu našich predkov tak vznikali zo starých uhoľných vozov amerického pôvodu pohyblivé nedobytné pevnosti.
Dielenský vozeň Legiovlaku